Tma. Ticho také, že mi hučí v ušiach a bráni sústredeniu. Viem, že dnes neodolám. Už mám len sekundy a vybuchnem.
Desať. Deväť. Osem...
Oči ma začali páliť a tep mi bubnoval na lebečné steny.
Sedem. Šesť...
Moje telo sa zrazu prudko posadilo na posteli a myšlienky sa mi začali rozplývať.
Päť. Štyri. Tri...
Je to neodvolateľné. Už pridlho som odolávala a moje zmysly sa zrazu v bolestiach skrútili.
Dva. Jedna.
Zreničky sa mi rozšírili, zmenili a z okrúhleho čierneho stredu bola podlhovastá mačacia štrbina. Pristihla som svoju nohu, ako šmátra po okraji postele a ruku položenú na kľučke strešného okna. Už len sekunda a ja vybuchnem.
Nula.
V tej chvíli moja ruka dočiahla kľučku na strešnom okne nad mojím písacím stolom. Šťuk, okno vrzlo a moje rozochvené telo túžiace po oslobodení vystrelilo von, na strechu. Bola som bosá, oblečená v tenkom šedom pyžame a vietor, v našej oblasti úplne typický, sa zapieral do stuhnutej pokožky pod pyžamom. Čechral mi vlasy, fúkal do očí. Môj duch bol konečne na chvíľu slobodný. Zmysly sa mi prestali zmučene krútiť, prestala som sa triasť a zrazu bolo všetku jasné. Ešteže som opäť stihla oddialiť výbuch, ktorý by mal neblahé následky pre moje svedomie.
V priebehu jednej stotiny sekundy som stála na hrebeni strechy nášho domu. Podo mnou sa rozprestierala krajina, ktorú som poznala a milovala. Nado mnou bolo temné nebo, oblaky zakryli väčšinu hviezd, ale ja som nepotrebovala hviezdy. Potrebovala som dať aspoň na chvíľu zbohom mojej ľudskej prirodzenosti a nechať sa unášať prívalom emócií. Vzrušenie, túžba, voľnosť. Stačilo sa len zhlboka nadýchnuť čerstvého polnočného vzduchu a skočiť...
Tak som sa nadýchla a skočila.
Milujem pocit, keď letím ôsmimi metrami prázdnoty a cítim sa slobodná. Možno parkúristi by dokázali pochopiť, čo cítim, aj oni robia to, čo robia z túžby po slobodnom pohybe, ale ja nemusím cvičiť. Proste skáčem a bežím tak, ako mi je to prirodzené vo chvíľach, ako je táto.
Vietor ma dostal do vytrženia. Pocítila som obrovský príval neľudskej energie, ktorá potrebovala ísť von. Tak fajn.
Dopadla som na štyri ako mačka. Tráva v záhrade ma šteklila a chladila medzi prstami na nohách. Nasala som všetky vône, ktoré mi môže nočná záhrada ponúknuť a rozbehla som sa preč.
Beh oslobodzuje. Beh robí ľudí šťastnejšími. V nespútanej eufórií som behala cez záhrady a dvory, po ceste aj cez cintorín, skákala som ponad ploty, žiadna prekážka nedokázala zdržať moje nadšenie. Bežala som cez pole ďalej s vedomím, že táto cesta nemá zmysel a predsa ma upokojuje, nachádzam v nej rozptýlenie, aké potrebujem, nachádzam v nej vieru, že budem schopná ďalej odolávať vyšším pokušeniam a neskĺznem znova na hranu.
Po nejakom čase som pocítila, že moja ľudská stránka sa opäť prebíja na povrch. Skôr, než by začala prevládať, som spadla zo stromu, na ktorý som sa akosi nevedomky dostala a bežala som späť. Bola som ďaleko. Tak ďaleko, že keby sa vtedy vo mne prebudil človek, nedostala by som sa domov. Zmohla by ma únava a ja by som zaspala kilometre ďaleko od domova, v pyžame a naboso.
Energia zo mňa už takmer vyprchala, ale to som už našťastie bola doma. Moja trištvrte hodina oslobodenia uplynula a telesné funkcie sa mi vracali do normálu. Keď som nadvihovala strešné okno, opäť ma začali páliť zreničky. Cítila som, že z mačacích štrbín sa opäť stali normálne kruhy. Únava na mňa doľahla naplno, keď som kládla nohu na stôl, takmer som prevrhla stojan naplnený písacími potrebami. Posledné, na čo som mala teraz chuť, bolo upratovanie prastarých farbičiek.
Vkĺzla som dnu, opatrne za sebou zavrela dvere, praštila sa do postele a zakryla som sa paplónom. Spánok prišiel okamžite, zdravý a osviežujúci.
Komentáre