Linda a Martin sú spolužiaci. Celkom dobre si rozumejú. A tak sa nejako stalo, že Lindu začal Martin zaujímať o čosi viac. Toto je len jedna drobná kapitola z ich života, ktorá dopadla... no, prakticky nijako. Ale aj tak sa mi páči. Svojím spôsobom je to aj vtipné. Ale to by ste asi museli byť mnou, aby ste sa na tom zabávali =).
Tento príbeh má ešte svoje pokračovania. Keď zistím, ako sa to vyvinie, dopíšem ho sem. Momentálne je to na veľmi zaujímavom bode. Priznávam, že mená uvedené v texte nie sú ich pravé, majú ale spoločný nejaký bod. Asi neuhádnete, ktoré meno je vlastne Martinove, ale majú spoločné nejaké hlásky. A čo sa týka Lindy, poznáte starý kalendár? Prajem pekné čítanie.
Teplý júnový deň. Dusno. Linda sa náhlila zo školskej jedálne. Chcela zastihnúť jedného spolužiaka. Samozrejme nenápadne. A keďže on neobeduje, musí ho nejakým spôsobom dobehnúť. Snáď to nebude problém.
Asi v trištvrťke ulice, po ktorej sa tak ponáhľala, ho zbadala. Kráčal na opačnej strane ulice v spoločnosti iného chalana, z vyššieho ročníka. Vedela, kam mali namierené. Už ich raz zbadala, ako vchádzajú do vchodu na sídlisko. Spomalila. Chvíľu im to potrvá. Fajčenie. Aktivita, ktorú z duše neznášala, neznáša a bude neznášať. Nikto však nie je dokonalý, ani Martin nie. Martin - ten spolužiak.
Napredovala slimačím krokom. O chvíľu si sadla na lavičku a pohľadom jastrila do premávky. Musí ho zazrieť skôr, ako on ju. Musí jej to vyjsť. Keď ho konečne zazrela v dave, rýchlo sa ponáhľala do ulice, kde býval. Až keď zahla za roh, výrazne spomalila a ďalej išla len tak - ledabolo. Za krátku dobu začula za sebou kroky. Nemusela sa obzerať, aby vedela, že je to on. Linda sa však obzrela. Keď ho zbadala, usmiala sa, zastala a povedala: "Jee, čau!" Vychádzali si spolu dobre, takže nebolo čudné, že zastavila a počkala naňho. Martin sa zatváril prekvapene a odpovedal: "Čauko, čo tu ty robíš?" Ešteže má vhodnú výhovorku. Vlastne to nie je ani výhovorka, je to pravda. "Prechádzam tadeto skoro každý deň. Mám vždy hodinu času do odchodu autobusu a toto je najdlhšia cesta. Cez MAX sa mi nechce." Nebo sa zatiahlo. Slnko bolo sčasti zastreté a na zem začali dopadať veľké kvapky. "Fuj, dúfam, že nebude pršať," nadhodila a spravila grimasu. "Šak už prší," s úsmevom jej odpovedal. "Ale toto nevadíí. Toto je v pohode, len aby nezačalo liať - namám parazól a autobus mi ide o hodinu," vysvetlila mu. Martin sa zatváril chápavo a povedal: "Jáj, tak zatiaľ by si si mohla ísť pozrieť môjho papagája," navrhol. "Ty máš papagája?" spýtala sa ho jak sprostá - jak keby jej to práve nepovedal. "Vie aj rozprávať?" "No, mal by sa vedieť naučiť, ale ja som ho to nenaučil. Nechce sa mi... Taký malý smrad je to." A oči sa mu smiali. "Tak to sa oplatí... nenaučiť papagája rozprávať." Smiali sa aj jej oči. Potom prišli k dverám jeho domu. Už pršalo trošku viac. Spýtal sa jej, či teda chce ísť dnu a ona (hoci naozaj chcela) sa akože vyhýbavo vykrúcala, že jej je to teda jedno, kde tú hodinu bude... Ale nakoniec teda vošla.
Prešli jeho domom, poukazoval jej izby - mali obrovský byt. Vysvetlil je, že kúpili dva byty a spojili ich. Ukázal jej aj svoju izbu. Prekvapila sa - presne takto by si predstavolvala izbu umelca. Bledohnedá podlaha, v rohu veľký stojan s plátnom... Mohla si mylieť, že takto nejako bude vyzerať jeho izba. Videla ho predsa kresliť - a on kreslí naozaj krásne. Ukazoval jej aj kresby, ktoré kreslil doma - mal ich odfotené v mobile. Chvíľu sa prehrabával v šuflíku a potom odtiaľ začal čosi ťahať. Veľké dosky z tvrdého papiera, aké používa aj Lindina mama, keď niečo nakreslí. Rozviazal šnúrku a vybral z nich vrchný papier. Bola to jedna z kresieb, ktoré jej ukazoval aj z mobilu, ale nedalo sa ani porovnať, ako to vyzeralo naživo. Na bledom papieri stála akási žena, oblečená v starodávnom oblečení. "LADY EMÍLIA", hlásil drobný, trošku krivý nápis, niekde vľavo hore nad kresbou. "Pomenoval som ju po babičke," vysvetlil Martin, "Emília sa volá moja babička, tak som jej chcel nejakú poctu vyjadriť." Linda sa usiala a s akýmsi prekvapením povedala, že aj jej babička sa volá Emília. Zaujímavá zhoda =).
Pochválila mu Lady Emíliu, bolo to ozaj pekné dielo. Potom zbalil všetky obrázky a vošli do obývačky. V rohu stála veľká klietka v nej zelený papagáj. Oliver - ten malý smrad =). Celkom pekný vták. Martin mu otvoril dvierka na klietke a Oliver vyliezol von. Sadol si na gauč a keď sa Martin stihol dopracovať k: "Len aby to tu neosr...," bolo to vonku. Ale keďže takmer okamžite zapracovala papierová kuchynská vreckovka, tak sa nič nestalo.
Prešli cez ďalších pár izeb (už ani nevedela, koľko tam tých izieb vlastne je a bez Martina by sa v tom byte stratila) a dostali sa do miestonsti. kde bola lampa, niečo medzi gaučom a posteľou a počítač. Martin jej dotiahol ďalšiu stoličku, sadol si k počítaču a ihneď začal hrať nejakú "zaujímavú" hru. Strieľačku. Ale Linde to nevadilo, veď každý chalan je vlastne malým chlapcom asi do štyridsiatky. Potom zistí, že má manželku a deti a začne sa správať zodpovednejšie. Mám s tým osobnú skúsenosť.
Tak teda hral tú hru a medzitým sa s ňou rozprával. Bolo im celkom fajn. Zrazu nastalo ticho, v ktorom on sústredene klikal myšou a Linda mu do toho pozerala. Nie trápne ticho, len také, v ktorom sú slová zbytočné, lebo existujú aj iné veci na svete ako slová. Napríklad počítačové hry =). Martin ale zrazu to ticho prerušil: "Máš chalana?" Nevybafol to na ňu len tak, ale spýtal sa so záujmom. "Nie," znela Lindina odpoveď. Martin trochu pozmenil hlas, teraz znel tak akosi tajomnejšie, pozrel sa do hry a len tak mimochodom sa spýtal: "A chcela by si?" Neodpovedala, len naňho tak skríža pozrela a usmiala sa. Zachytil je pohľad a tiež sa (len tak letmo, úplne nebadane usmial). Možno by ste čakali, že teraz sa jej opýtal, či s ním chce chodiť, alebo niečo podobné, ale neopýtal sa jej. Len voľne pokračovali v konverzácií.
Strávili spolu asi pol hodinu a ešte kúsok a Linda sa začala poberať na odchod. Aj keď povedala, že má hodinu do odchodu času, z tej hodiny kúsok uplynul, kým sa vôbec stretli. Vonku stále lialo viac a viac, tak jej požičal dáždnik. Tmavomodrý. Taký skladací. Obula sa, zobrala si školskú tašku a vyšla von z dverí. Milo sa jej opýtal, či ju nemá odprevadiť dolu. Odpovedala, že nemusí, dole trafí a že ešte raz ďakuje za bytie uňho doma a parazól. Usmiali sa rozlúčili sa a Martin zavrel dvere.
Už sa chcela aj otočiť a odísť, ale dvere sa otvorili. Martin sa vystrčil von a niečo potichu povedal. Linda sa spýtala, že čo povedal. Martin vyzeral, že si až teraz všimol, že ona tam stále je. "Ale nič, to ja len tak sám pre seba." Linda sa znovu usmiala a pobavene sa opýtala: "Samomluva?" Odpovedal jej čosi v takom zmysle, že áno. "To nič, to sa stane každému občas." Martin zatvoril dvere, ale Linde sa už nechcelo odísť. Chcela tam ešte chvíľu stáť, bezcieľne pozerať na dvere a vyčítať si, že nič nepodnikla. Ale dvere sa znovu otvorili a Martin vykukol von. Teraz nepovedal nič, len keď zistil, že Linda tam stále je, znovu! sa usmial a rozlúčil sa. Linda sa zahanbila, že ju tam pristihol ako tam neprítomne stojí, rozlúčila sa a radšej už bežala preč. Ale na schodoch sa raz zasavila a búchala si hlavu o stenu. Ťava som, ťava, ťava ťava! Ale už sa nedalo nič robiť. Rozprestrela parazól, odišla na autobus, nohy obuté v žabkách jej triafali akoby naschvál do samých mlák, ale to nebolo podstatné. Ešte celý zvyšok dňa jej behal po rozume len Martin. Chudák, veď ho museli bolieť nohy.
Komentáre
:)